Prvý deň v škole/laborke

Dnes to milí moji bude bez fotiek, tie doplním časom. Začnem tým, že mi v nedeľu začalo byť naozaj divne (nádcha a teplota - áno, tie dve najhoršie čo každého muža skolia :P) a tak sme sa s Andrésom vydali na nákup. Najprv som si povedal, že si neberie žiadnu tašku, batoh alebo niečo (to postrehol môj bystrý zrak pešo/cyklo chodiaceho nakupujúceho) do čoho by sa dali nejaké veci dať a odľahčiť si tak ruky, ale mávol som rukou. Cesta do hypermarketu trvala asi 10 minút a tak sme kľučkovali, že keby ma niekto zatočil a povedal teraz sa vráť, tak by som sa asi nevrátil :P Ale z mapy je vidieť že je to naozaj kúsok, to príde časom. Nákupné vozíky tu majú vnútri a bez zálohy, stačí len zobrať. Zato poistené to majú, lebo pri východe sú zábrany a vonku navyše je niekto kvázi ako strážnik. Keď už sme pri tých strážnikoch, tých tu majú na každom kroku. Pán pred obchodom, ževraj plno policajtov v metre (nabudúce potvrdím alebo vyvrátim), pán strážnik, ktorý nám otváral bránu pri vjazde autom do sídliska (Adnrés musel mať parkovaciu kartičku) a aj cestou mestom som z auta videl dosť policajných áut a strážnikov. Ale späť k nakupovaniu. Ako sme tak nakupovali, vo vozíku sa to začalo kopiť a keď sme končili, tak toho bolo toľko, že sme po ceste niekoľkokrát zastavovali, aby sme odľahčili rukám a nakoniec Andrés išiel pre auto :D Ceny by som povedal že sú porovnateľné s našimi, platil som asi 310 pesos, čo je asi 450 CZK (20 EUR) a mám veci tak na týždeň, možno aj viac, len vodu budeme kupovať častejšie. Kamilkový čaj, ten tu majú asi celkom radi a hovorí sa že je skoro na všetky neduhy :) Tak si ho spolu s mätovým dopriavam. Možno je to ale aj tým, že okrem tých obyč. ako je čierny, zelený a pod. tam majú len tieto dva :P

Keď sme sa dopratali domov s nákupom, cítil som že musím niečo so svojim stavom podniknúť. Uvaril som čaj, vymačkal limetku a zaľahol so zapitým paralénom. Vypotiť asi trochu pomohlo, sprcha tiež bodla. Potom sa chvíľu zotavoval a rozmýšľal čo ďalej, keď ma Andrés pozval dole do obývačky, že s Laurou a Alejandrou (jeho kamošky a študentky) robili typické jedlo z Oaxacy (čítaj oachaky), odkiaľ Laura a Alejandra pochádzajú. Aj keby ste ma zabili Vám nepoviem ako sa to volalo, ale bola to taká veľká tenká tortilla preložená na polovicu a plnená pomletým mäsom (bravčo) s fazuľami, mangom, ľadovým šalátom a cukinou (alebo niečim jej podobným) a syrom (niečo biele medzi balkánskym syrom a mozarellou). Do toho sme si ešte dali salsu, ktorá bola len veľmi jemne pikantná. K tomu sme pili šťavu z granátového jablka a brusiniek, ja hlavne čaj. Potom sme kecali, ku koncu s google prekladačom, lebo Laura chcela veľmi rozprávať, ale ja som veľmi nerozumel :D Ale ukázali mi veľa pekných miest, na ktoré sa oplatí ísť pozrieť. Potom som sa dozvedel, že cesta z DF (Distrito Federal - hlavné mesto) do Oaxacy trvá tak 12 hodín busom, takže to tak na mesačnú dovolenku po Mexiku :) Je to asi aj kvôli tomu, že od určitého bodu je tam pohorie Sierra niečo a tým pádom aj kľukaté pomalé cesty. Asi o polnoci sme to zabalili, teda aspoň ja a chcel som skúsiť ešte jedno potenie. To však už nejak nefungovalo. Zato vďaka tomu prvému poteniu a spaniu ešte pred deviatou večer som sa zobudil o 4ej ráno a odvtedy som sa už len prevaľoval. Ale môže to byť aj ten posun (jet lag).

Ráno sme o deviatej vyrazili do školy autom a po nejakých 25 minútach? sme dorazili do mega kampusu UAM. To ale nie je kampus, to je pomaly sídlisko. Keď si človek ako kampus vybaví niečo ako v Pardubiciach (počet budov sa dá spočítať malou matematikou do desať) a potom vidí toto, to bolo niečo. Sídlisko. Plno bielych budov (ževraj všetky chránené aj proti zemetraseniu) a asi milión študentov. Všetci chodili sem a tam, kecali, stáli rad do menzy? (cafetéria) alebo sendvičového sveta (kiosco - bufet), ktoré sú dotované štátom, takže jedlo tam stojí veľmi málo. Ako príklad uvediem môj obed - šošovicová polievka s kúskami slaniny, ryža s tuniakových šalátom a pollitrová mangová šťava - to všetko za asi 12 pesos - 20 CZK. Iný príklad, croissantová žemľa so syrom a šunkou kúsok mimo kampusu a nedotovaná - 20 pesos. Po príchode do laborky, som sa zoznámil s Luisom, ďalším Andrésom, Cindy (býva kúsok od Popocatepetl), Elisabeth, Pacom, Ruelom, Alexom a Dejero? (ona), Carlosom a Caesarom. Luis s mojim Andrésom mi ukázali kampus, však času je dosť. Ukázali mi bežeckú trať, futbalové ihrisko, veľký zrkadlový sál na tance (salsa, capoeira), karate a jógu, veľkú posilku, squash kurt, pingpongové stoly, ordináciu na akupunktúru a takisto ordináciu doktorov. To všetko viditeľné cez sklo z vonku a celkom využívané. Popritom sme sa zastavili na žemľu hneď za bránou kampusu a pozreli sa na mikrobusy, ktoré vozia študentov od kampusu k UAM-I stanici metra (cca 800 metrov) asi za 4 pesos.

A ako to vyzerá v laborke? Popísal by som to ako taký štandardný pracovný chaos, ale dobrá vec je, že súčasťou laborky sú také malé kancelárie, ktoré sú oddelené dverami a tenkou stenou, kde sedíme po dvoch až troch. Tým pádom študenti môžu byť v kancelárii a beztrestne si niečo prípadne zakusnúť a zároveň vidieť do laborky. Dostal som aj PC, takže teoreticky nemusím vláčiť NB, čo mi aj doporučili do metra. V lab. som videl fyzisorpčnú aparatúru (nie Micromeritics), ktorá je celkom nová, malé Parr batch reaktory na katalytické testy, chromáky (staršie aj novšie), UV-vis a FTIR spektráky a ďalšie prietokové reaktory, ktoré ževraj momentálne nefungujú. Prof. José Antonio ma neskôr zobral pozrieť sa na HR-TEM a NMR pracovisko, ktoré je v jednej budove a je tienené a mikroskop ešte špeciálne vibračne tlmený. Pracovisko HR-TEM vyzeralo slušne zariadené a obsluhujúca pani milá a schopná (2x Ph.D.). K NMR technikom sme sa ani nedostali, lebo boli na obede. Aby som to uviedol na správnu mieru, na obedy sa tu chodí medzi jednou a treťou, alebo o tretej. Z práce potom medzi piatou až siedmou, ale ak treba niečo dlhšie robiť, nie je problém ani o deviatej :) My sme vyrazili domov medzi 18-18:30 a po ceste sme sa zastavili u Andrésovej kamarátky Desiré, ktorá je tiež v prvom ročníku Ph.D., ale študuje biochemické inžinierstvo a sídli ževraj ďáááleko a druhom konci kampusu. Išli sme pre Danteho žrádlo a mala veľmi milých rodičov, tak sme tiež posedeli a pokecali (našťastie vedela aj anlicky, ale niečo som zo seba dostal aj po španielsky. Z tejto návštevy sa možno zrodí aj môj učiteľ španielčiny, keďže som si povedal že by bola škoda to nevyužiť, keď môžem aj trénovať.

Nakoniec uvádzam súradnice nášho kráľovstva (stačí zadať do vyhľadávania google máp): 19.337839,-99.179278

To aby ste vedeli kde bývam. A možno ma Andrés alebo Desiré zoberú v nedeľu pozrieť sa na pamietky do centra, uvidíme čo sa podarí.

Hasta la vista amigos, možno hasta mañana :)